31 rokov na prírodnom ľade

Spod Tatier za ľadom museli Popradčania, hoci to znie paradoxne, podnikať dlhé cesty. Už legendou sú tréningy vo vysokohorskom prostredí v kotline Piatich spišských plies. Spolu výstroj vynášali hokejisti do nadmorskej výšky 2016 m.n.m.. Inokedy, fotografia to dokumentuje, museli svoje zápasy odohrať v mieste, kde už bol umelý ľad. Najčastejšie v Žiline, ako tento s Českými Budějovicami. Skutočne v máloktorom zápase mali Popradčania skutočne domáce prostredie. Iba vtedy vlastne, keď im žičila i príroda.

Ľad pri odmäku bol veľkým nepriateľom všetkých milovníkov hokeja. Priemerná ročná teplota z roka na rok stúpala. Zimy postupom času boli miernejšie a dochádzalo k častým odmäkom. To bolo príčinou mnohých ťažkostí pri usporiadaní rôznych korčuliarskych a hokejových podujatí. Začalo sa na tento pekný šport doplácať. Neustály strach z odmäku prenasledoval funkcionárov zimných športov.

V tom čase sa už vedelo, že existuje umelé chladenie. Ako sa vlastne prišlo na túto myšlienku? Umenie pripraviť umelý lad je východného pôvodu. V XI. storočí vyberali kalifovia v Káhire daň na nápoje chladené umelým ľadom. Do Európy prišla znalosť chladiacich zmesí niekedy v I polovici XVI. storočia. Roku 1550 uvádza B. Villafranca v knižočke Methodus refrigerandi (Ako chladiť), že nápoje sa veľmi ochladia vodou s ľadom. Prvý umelý ľad vyrobil r. 1607 L. Tancredus. Roku 1660 začal parížsky limonádnik vyrábať prvú zmrzlinu. Roku 1860 dal si F. P. E. Carré patentovať absorbčný chlad. stroj čpavkový. Roku 1862 zostrojil D. E. Siebe éterový stroj podľa princípu Perkinsa a A. G Kirka z Kolína nad Rýnom prvý uzavretý stroj studenovzdušný, pracujúci stále s tým istým vzduchom. V tom istom roku zariadil franc. priekopník chladiarenstva Ch. Tellier prvú chladiareň na lodi so čpavkovým strojom. Na svetovej výstave vo Viedni v r. 1873 bol vystavený prvý stroj s kyselinou uhličitou zostrojený L. Seybothom. Roku 1875 sa objavuje prvý čpavkový stroj kompresný, zostrojený K. P. G. Lindom (priekopník skvapalňovania plynov). Roku 1898 zostrojuje Linde účinnejší stroj na princípe protiprúdovom.

Od tejto doby prešlo umenie vytvoriť umelý lad ďalším vývojom a v mnohých mestách sa začali stavať zimné štadióny. Vezmime pritom rok 1955, kedy sa naši hokejisti s najvyššou súťažou rozlúčili. Sedemnásť československých miest malo umelé ľadové plochy. Popradčanov predbehli v Banskej Bystrici, ba i v Nitre. Ba už v roku 1948 sa hovorilo o výstavbe takej plochy v neďalekom Svite.

A tak vlastne možno nájsť jednu z najzávažnejších príčin toho, že sa v päťdesiatych rokoch popradský hokej dostal na rázcestie a tam odbočil na druholigovú cestu. Už vtedy totiž bolo málo žiť z tradície, nadšenia pre hokej. Neúprosný čas prinášal nové nároky. Predovšetkým tvrdý tréning, keď chceli hokejisti obstáť. Málo je platný výborný chýr, keď nie je podložený aj výbornou hrou.

Hokejová sezóna sa pribúdajúcim počtom zápasov neustále predlžovala. Ani v Poprade to však príroda akosi nebrala na vedomie. Veď pamätníci vedia, koľko razy im v sezóne priam pred očami na štadióne v Grébparku mizol ľad pred očami. A ani Štemmer báči zázraky robiť nevedel.

Poprad prahol po hokeji, dychtil po umelom ľade.