Popradskí rozhodcovia

Hokej v Poprade preslávili na domácej i zahraničnej scéne aj rozhodcovia svojou vysokou a odbornou kvalitou.

Súčasný primátor Popradu a prezident HK AquaCity ŠKP Poprad Ing. Anton Danko je bývalým hokejistom a neskôr hokejovým rozhodcom, ktorý trikrát získal ocenenie pre najlepšieho rozhodcu Československa. Posledných desať rokov svojej aktívnej činnosti bol medzinárodným rozhodcom. Počas tohto obdobia ako arbiter precestoval značnú časť sveta a zúčastnil sa na mnohých medzištátnych a medzinárodných hokejových stretnutiach. Vrcholom jeho rozhodcovskej kariéry bola účasť na piatich majstrovstvách sveta seniorov a na jednom z nich v roku 1994 sa mu dostalo cti rozhodovať samotné finále medzi Kanadou a Fínskom.

Na cestu hokejového rozhodcu priviedli Ing. Anton Danka zranenia: "V mladosti som hrával hokej a keď som išiel na vysokú školu, mal som dve vážne zranenia. Nechcel som od hokeja odísť a tak som sa dal na rozhodovanie. Stretával som sa s arbitrami, lebo som bol kapitánom juniorov a predtým aj u žiakov, takže som s nimi prichádzal často do styku a celkom sa mi to páčilo."

Vrcholom rozhodcovskej kariéry bol finálový duel na Majstrovstvách sveta v roku 1994 medzi Kanadou a Fínskom: "Mám ho pred očami a natočený na kazete a niekoľkokrát som si ho pozrel. Je to zážitok na celý život a určite to bol vrchol mojej rozhodcovskej kariéry. To stretnutie malo všetko, čo má finálový súboj mať - predĺženie, trestné strieľania, takže o to viac mám na neho pekné spomienky."

Ing. Anton Danko pomýšľal aj na to, že by to niekedy skúsil aj v NHL: "Určite áno, bolo to veľké lákadlo. Niekoľkokrát som bol dokonca vybraný v rámci IIHF, ale vždy sa stalo niečo, kvôli čomu sa to napokon nezrealizovalo. Potom som pochopil, že dostať sa do NHL je tvrdý biznis a že v Kanade sa od nás nemá šancu presadiť nikto."

S rozhodovaním však tento vynikajúci rozhodca skončil veľmi skoro: "Dosť som bol sklamaný z toho, že vo Viedni v roku 1996 nám oznámili, že na ZOH do Nagana pôjdu pískať len profesionáli. Mojou métou bolo práve v Nagane ukončiť rozhodcovskú aktívnu činnosť, ale keďže do Japonska išli len "profíci", nemal som už žiadnu motiváciu. Naša liga mi už po rozdelení federálnej ligy neprinášala nič. Na ľade som totiž v tom čase trpel a netajím sa tým, že úroveň slovenskej ligy sa nedala porovnať s federálnou, a preto som skončil."

Rozhodcovská kariéra pomohla Ing. Antonovi Dankovi aj v politike: "Samozrejme pomohla. Myslím si, že keď každý športovec robí svoj šport zodpovedne a čestne, dobre ho to pripraví do života. Mne to teraz pomáha v živote i v politike. Videl som svet a už v čase aktívnej rozhodcovskej kariéry som sa stretol s viacerými politikmi a vládnymi predstaviteľmi."

Po dlhých rokoch odlúčenia od hokeja sa Ing. Anton Danko stav v roku 2004 prezidentom popradského hokejového klubu a po jeho angažovaní získal klub po dlhých rokoch generálneho sponzora: "Je pravda, že za hokejom som v minulosti zavrel dvere. Okolnosti ma však donútili k tomu, že som sa k nemu musel vrátiť. Keď som sa stal primátorom, Poprad bol ohrozený vypadnutím z extraligy a reakcie na moju osobu ako bývalého rozhodcu boli dosť tvrdé, že som sa k hokeju postavil chrbtom. Pochopil som, že by som sa tomu mal začať venovať. Verím, že sme nasmerovali vývoj popradského hokeja dobrým smerom."

František Martinko si získal srdcia Popradčanov svojim úprimným vzťahom k športu, ktorému sa upísal od mladosti a ktorý má pod Tatrami prioritné postavenie - ľadovému hokeju. V päťdesiatych rokoch minulého storočia bol oporou popradského mužstva, hrával v útoku s Reitmayerom i Pavlovským, jednu sezónu aj v najvyššej súťaži, a keď sa blížil záver jeho hráčskej kariéry, ochotne odovzdával svoje služby divíznemu Kežmarku. Nikto sa vtedy nepozastavoval nad tým, že je malý... "Vtedy sa hral iný hokej než dnes. O čo som bol ochudobnený vo fyzických proporciách, o to osm bol bohatší v hre hlavou. Myslenie, chytrosť a vtip mi veru na ľade nechýbali. Stačilo to, aby som si dôstojne zastúpil svoje miesto, no v súčasnom hokeji by som sa iba týmito vlastnosťami nepresadil."

Výstroj a hokejku ešte nestačil odložiť do kúta a už začal zháňať píšťalku a pruhovaný dres. Nechcel pripustiť myšlienku, že by sa mal s hokejom rozlúčiť. Dal sa na rozhodcovskú dráhu. Deväť rokov viedol zápasy druhej a ďalších sedem (1973 - 1980) prvej ligy. Vždy ako čiarový, najčastejšie vo dvojici s Milanom Mišurom a neskôr s Jánom Machom, tiež Popradčanom. Ani v tejto funkcii nemal problémy so svojou postavou. "Prečo by som mal mať? Skôr bola výhodou. Keď sa strhla na ľade nejaká chumelica, nikto si ani nevšimol, kedy som z nej ušiel," smeje sa pri spomienkach ako vždy vyviazol so zdravou kožou. "Nebolo ľahké ma trafiť. Raz, nepamätám si už presne kedy, som rozhodoval v Banskej Bystrici priateľský zápas medzi domácimi hokejistami a akýmsi kanadským výberom. V rohu klziska sa zrazu začali hráči biť, a keďže nie a nie prestať, asi po troch minútach som ich nechal a pozeral sa na to nechutné divadlo bez toho, že by sa mi bol skrivil čo len vlások. Veď oni prestanú, povedal som si, a aj prestali. Stretnutie sa napokon dohralo."

Meno Martinko sa po rokoch na zozname ligových rozhodcov dlho neobjavilo. František Martinko sa neskôr stal technickým inštruktorom. V roku 1987 však prišiel do spoločnosti najlepších československých rozhodcov opäť Martinko. Nie však František, ale Vladimír. Jeho syn, o dvadsaťsedem rokov mladší. Otec mal teda svojho nasledovníka. "Spolu s kolegom Machom sme raz vyslovili túžbu vychovať v Poprade schopných nástupcov. Slová sa nerozišli s činmi," chválil sa Martinko senior. "Zo starších by som spomenul Porackého, Majerčíka, Mártona, z mladších Ing. Danka, Ing. Marušina a syna Vlada. Len jedno sa nám nepodarilo, utvoriť opäť dvojicu Macho - Martinko. Možno neuveríte, ale do dvanástich rokov Vlado vôbec nekorčuľoval, viac ho bavil volejbal. Až potom začal obúvať korčule, ale hokej hrať nechcel. Venoval sa mu iba rekreačne, no pobadal som, že akosi poškuľuje po mne. To som ešte netušil, že sa v ňom zbiehajú rozhodcovské chúťky."

"Bolo to skoro tak," povedal Vladimír Martinko. "Otec nemá celkom pravdu, keď tvrdí, že som nechcel hrať hokej. Aj by som ho hral, ale nebol som žiadnym korčuliarskym fenoménom. Hnevalo ma to, a tak som si začal viac všímať otcovu prácu na ľade." V roku 1979 vykročil na chodníček po ktorom kedysi chodieval jeho otec. Učňovské roky absolvoval v kraji, a keďže o ňom išiel dobrý chýr, povolali ho vyššie, do republikových súťaží. Okrem píšťalky a dresu mu otec neustále odovzdával skúsenosti, vysvetľoval pravidlá, spoločne chodili na zápasy, aby si na konkrétnych príkladoch objasňoval a zdokonaľoval svoje teoretické vedomosti. Preto Vlado stále tvrdil, že čo vedel, to bola predovšetkým otcova zásluha, ale tiež tých, s ktorými kedysi začínal - kolegov Majerčíka a Mártona. Päť rokov úmornej driny v slovenskej národnej lige stálo za to. V roku 1987 sa dočkal. Po rozlúčke Doc. Slavomíra Cabana s rozhodcovskou činnosťou zaujal jeho miesto vedľa skúseného Jozefa Krišku z Košíc. Rok bol jeho partnerom na čiare a v ďalšej ho zase sprevádzal Ing. Jaroslav Marušin.

Otec František Martinko bol rovnako prísny, ak nie ešte viac, na svojho syna ako na ostatných rozhodcov. Slová Vladimíra Martinka tento dojem iba potvrdzujú: "Väčší kritik mojich výkonov azda ani neexistuje. Aj keby sa mi zápas mimoriadne vydaril, určite by mi tiež niečo vyčítal. Verte mi, dostávam od neho poriadne zabrať. Kým som ešte býval s rodičmi, rozoberali sme jednotlivé situácie na ľade do neskorých nočných hodín, až nás mamka musela duriť do postele. Občas sme sa aj pohádali, ale v záujme veci."

Po skončení sezóny 2004/2005 sa pocta pre najlepšieho hokejového rozhodcu na Slovensku ušla Ing. Jaroslavovi Marušinovi, ktorý tak predbehol i tých kolegov, ktorí pískali aj medzinárodné podujatia vrátane Majstrovstiev sveta. On už ako 45-ročný nedostal nominačku na takéto akcie a musel sa uspokojiť "len" s účinkovaním v ST extralige. "Kedysi IIHF nasadzovala tiež päťdesiatnikov, no v posledných rokoch omladzuje zbor. Takže zrejme Svetová zimná univerziáda pred dvoma rokmi bola mojím posledným vystúpením," povedal Ing. Jaroslav Marušin.

Táto pocta bola preňho premiérová len ščasti, pretože už ako čiarový dva razy triumfoval a to dokonca po sebe v ročníkoch 1993/1994 a 1994/1995. "Vtedy ako hlavný dominoval Tóno Danko. Teda dvaja Popradčania a navyše aj spolužiaci. Pravdaže, aj teraz sa ešte sem-tam stretneme a rozoberáme odborné rozhodcovské témy, konzultujeme niektoré záležitosti," pousmial sa muž s píšťalkou, ktorý sa rozhodol pre túto oblasť pred vyše dvadsiatimi rokmi. Z pozície čiarového ešte vo Federálnej lige a slovenskej extralige (vedno desať sezón) sa dostal medzi hlavných (9 ročníkov). Nateraz neuvažuje, že by si pomaly vyzliekal pásikovaný dres. Kým vraj je zdravie ešte poslušné a nie je na schvoste svojimi výkonmi, tak ho ot stále baví. "Na Slovensku je hranica ohraničená abrahámovinami. Neviem, či ju dovŕšim na ľade. Len čo by som zistil, že sa trápim a nebudem v popredí, tak to radšej ukončím."

Z toho, čo dosiaľ absolvoval, si najviac cení štart v B-kategórii Majstrovstiev sveta 1995, keď Slovensko postúpilo do áčka a Majstrovstvá sveta do 18 rokov A-kategórie v Čechách. "Pískal som aj Európsku hokejovú ligu, ale viac som nestihol, lebo medzi hlavných som prešiel pomerne neskoro."

Záznamy kronikárov popradského hokeja spomínajú celú plejádu ďalších úspešných popradských rozhodcov. Medzi najlepších patril aj Miloslav Slavík, Bohuš Hlavaj, Ján Sobčák, Jozef Lukáč, Jozef Lach, Ján Macho, Ján Poracký, Ladislav Majerčík, Milan Márton a ďalší.